;) Jen pro případ,kdyby ste se náhodou nudili, je to docela zajímavé počtení.
Chtěla jsem to zkrátit,ale to už by nebylo ono. Tímto se Zdenku omlouvám za nejdelší stránku na fóru.😳 🙄 😉 🙂 😃

hmm skusal som to citat ale nejde mi to😃 .chvala bohu za spisovnu slovencinu a cestinu😉

Ještě jeden článeček,speciálně pro Jana Husa.😉

Páni Čeští a Morawští, hojně w Praze i we krajích shromáždění, osmerým w táž slowa wyhotoweným psaním a přiwěšením 452 pečetí, horliwě domlauwají Otcům zboru Konstanského pro upáleni M. Jana z Husince a wězení M. Jeronyma z Prahy.

W Praze (i jinde), 1415, 2 Sept. sl. (Ze sauwěkého překladu [Psaní toto, půwodně latině psané, tištěno w témž jazyku několikráte w aktách zboru Konstanského. Srw. Časopis Česk. Museum. 1834, str. 325—334.])

List pánuow Českých a Morawských do Konstancie.

Najpoctiwějším w Kristu otcóm a pánóm, panóm kardinálóm, patriarchóm, arcibiskupóm, biskupóm, legátóm, doktoróm, mistróm i wšemu zboru Konstanskému:
My Čeněk z Weselé a z Wartenberka, najwyšší purkrabie Pražský, Lacek z Krawař, hajtman markrabstwie Morawského, Boček starší Kunstatu a z Poděbrad, Wilém ze Zwieřetic, Jan starší z Jindřichowa Hradce, Jindřich z Wartenberka, ( ....bla,bla a asi sto dalších)....🙄 😉
urození páni a šlechtici najkřesťanštějšieho králowstwie Českého a najjasnějšieho markrabstwie Morawského: žádost wšeho dobrého a zachowáwánie přikázaní pána Ježíše Krista.

Poněwadž práwem přirozeným i božským každému jest přikázáno, jinému to činiti, což sobě chce, a jest zapowěděno, jinému činiti, cožby sobě nechtěl učiněnu býti; (nebo pán Kristus powěděl: "wšecko, cožkoli chcete, aby wám činili lidé, wy totéž čiňte jim, w tom zajisté záležie zákon i proroci"; a Pawel sw. die: "plnost zákona jest milowánie, a wšeliký zákon w jedné řeči se zawierá, totiž, milowati budeš bližnieho swého, jako se samého)": protož my k zákonu božskému a milowání bližnieho jakž muožeme s boží pomocí prohlédajíce, k našemu najmilejšiemu bližnímu dobré paměti; poctiwému mistru Janowi Husowi, swatého písma bakaláři dokonalému a kazateli křesťanském, čtenie swatého (se přiswědčujeme); jehož před sím we zboru Konstanském, newieme kterým duchem jsúc wedeni, an se neseznal, ani hodně, jakžby slušelo, přemožen, žádní také proti němu nejsú dowedeni ani okázáni bludowé ani kacieřstwa, ale toliko k neprawým, falešným, nezbedným žalobám, osočení a nabádání jeho mistra a králowstwie našeho i markrabstwie Morawského úhlawných nepřátel a zrádcí, jej jakožto kacieře neústupného odsúdili ste, odsúzeného ukrutnú a najmrzutější smrtí usmrtiwše, na našeho králowstwie a markrabstwie Morawského a nás wšech wěčnú zlú powěst a zmazánie; jakož pak najjasnějšiemu kniežeti a pánu, panu Sigmundowi Římskému, Uherskému a t. d. králi, dědici a pánu našemu budúciemu, psaní naše do Konstancie jsme poslali, kterážto také we scházeních wašich čtena jsú a oznámena, a kteráž tuto mieti chceme za wložena, a ta jakož slyšíme, k naší hanbě a potupě, do ohně jste uwrhli. Již pak i nynie wašemu otcowstwí o mistru Janowi Husowi listy naše zjewné sme poslali, swobodně srdcem i usty wyznáwájíce i oswědčujíce, že on mistr Jan Hus byl owšem člowěk dobrý, sprawedliwý a křesťanský, od mnohých let w našem králowstwí žiwotem, ctnostmi a powěstí chwalebně zachowalý a shledaný; zákon i také boží nowého a starého zákona podlé wýkladow swatých doktorów wěrně kázali, nás i naše poddané líčily a welmi mnoho písem zuostawil, wšeliké bludy i kacieřstwa přewelmi stále hyzdil a nás a wšecky Kristowy wěrné, abychom ty w mrzkosti měli, ustawičně a wěrně napomínal; ku pokoji také a lásce, podlé swé možnosti, slowem, skutkem i písmem s pilností wedl; tak že nikdy sme neslyšeli ani rozuměti mohli, přiložiwše k tomu welikú pilnost, by předepsaný mistr Jan Hus který blud neb kacieřstwie na swých kázáních učil, kázal nebo kterým během jistil, nebo nás a naše poddané buď slowem neb skutkem kterým pohoršil; nébrž milostiwě a tiše w Kristu jsa žiw, wšecky k zachowání zákona božieho a swatých otców ustanowení pro wzdělánie swaté matky cierkwe a pro spasenie bližních, pokud jest mohl, slowem i skutkem se wší pilností napomínal. Ještě pak na tom nebylo dosti, co jest k hanbě našeho králowstwie a markrabstwie, učiněno: ale nad to poctiwého mistra Jeronyma z Prahy, muže weliké wýmluwnosti a řeči příjemné, mistra sedmera umění a milowníka múdrosti owšem oswieceného, newiděwše ho, neslyšewše ani přemohše, ale k samému jeho i nás zrádci neprawému osočení, beze wšie milosti jali ste, do wězení wsadili i ztrápili, a již snad jako i mistra Jana Husi přeukrutnú smrtí zamordowali jste. Přes to, což s přielišnú bolestí prawieme, k nám došlo a z wašeho psanie béřeme žřejmě, kterak někteří, utrhači, bohu i lidem nelibí, a našeho králowstwie i markrabstwie nepřietelé a zrádce, před wámi a před waším zborem nás králowstwie i markrabstwie přewelmi těžce a nešlechetně znesli sú, jistiece, ačkoli falešně, lžiwě a zrádně, žeby w předepsaném králowstwí Českém i markrabstwí Morawském rozliční bludowé a kacieřstwa znikla, a mnohá srdce mnohých wěrných obywatelów nakazila těžce a běhy mnohými, tak že, by nebylo přísného rychle přiloženo tresktánie, předepsané králowstwie i markrabstwie s swými Kristowými wěrnými wzaloby swých duší nenabytý pád a škodu. Zajisté takowé ukrutné a přewelmi škodné křiwdy, beze wšeho našeho prowiněnie nám králowstwí i markrabstwí učiněné, kterak snášeti muožeme? Poněwadž z milosti božie, kdež téměř wšecka králowstwie swěta častokrát pochybowala a nákladná byla roztržkám odřezaným a papežem neprawým: ale králowstwie naše České najkřesťanštějšie a markrabstwie Morawské najjasnějšie od toho času, jakž wieru křesťanskú pána našeho Jesu Krista přijaly, tak jakožto kámen čtwerohranatý dokonalý beze wšie úhony swaté cierkwe Římské wždycky stály a bez přestánie se přidržely, poslušenstwie upřiemě zachowáwajíce; kterakými pak náklady a pracemi přewelikými, kterak také slušnú ozdobú a hodnú poctiwostí swatú cierkew matku i jejie pastýře skrze kniežata a wěrné swé ctili jsú, wšemu swětu přewelmi swětle jest swědomo, i wy sami, chceteli prawdu prawiti, toho wšeho swědkowé jste. Pak abychme podlé zpráwy sw. Pawla opatřili o dobrém netoliko před bohem, ale přede wšemi lidmi, a také pro zanetbánie přeslawné powěsti napřed řečených králowstwí a markrabstwí abychom ukrutní při swých bližních nebyli nalezeni: protož w Kristu Ježíšowi, pánu našem, majiece pewné doufánie, čisté a upřiemé swědomie a úmysl, i také prawú a křesťanskú wieru, tiemto listem Wašemu Otcowstwí a wšem Kristowým wěrným oznamujem a wzkazujem, srdcem i ušty zjewné oswědčujíce, že ktožkoli z lidí kteréhožkoli stawu, powýšení, duostojenstwí, powahy, řádu neb zákonníctwa bylby, ježtoby prawil neb jistil, prawí nebo jistí, žeby w předepsaných králowstwí a markrabstwí bludowé a kacieřstwa znikla, a nás i jiné Kristowy wěrné, jakož se předkládá, nakazila, (samu osobu najjasnějšieho kniežete a pána, pana Sigmunda Římského, Uherského a t d. krále, dědice a pána našeho budúcieho wyhradiece, kteréhož w tom dowěříme i doufáme newinného): wšeliký a každý takowý, jakož se předkládá, práwě lže w swú hlawu, jakožto zlosyn najhorší a zrádce předepsaných králowstwí a markrabstwí, a tak náš přenešlechetný nepřietel, sám owšem jsa kacieř najškodliwější a wší zlostí a neprawostí naplněný, nébrž i syn ďáblów, jenž lhář jest a otec lži. Ale wšak takowé křiwdy pánu bohu, na něhož slušie pomsta, a kterýžto hojně odplacuje těm kdož pychají, nynie porúčieme, a u budůcieho papeže, kteréhož pán buoh swé cierkwi předloží, jediného a nepochybného pastýře, wiece a šíře to položíme; jemužto z božské wuole, jakožto wěrní synowé, což jest slušného a poctiwého i rozumu i zákonu božskému příhodného, poctiwost i poslušenstwie powinné učiníce, prositi budem i žádati na ty předepsané wšecky wěci i na každé zwláště podlé zákona pána našeho Ježíše Krista a swatých otców ustanowenie, aby nám králowstwí i markrabstwí opatřil o naprawení potřebném; tak owšem, aby což jest předepsáno nebylo na překážku: že my kázatelów zákona pána našeho Jesu Krista, nábožných, pokorných a stálých, až do krwe wylitie chceme brániti a obhajowati, opowrhúce wšelikú bázeň i nálezky lidské na odpor učiněné. Dán w Praze, léta božieho tisícieho čtyřistého šestnáctého, druhý den měsiece září, w plné radě pánów urozených, šlechticów a wládyk králowstwie Českého a markrabstwie Morawského, pod přiwěšením našich pečetí.

:roll: A pro dnešek končím .....😃

:shock: 😲 🙄 No hlboký uklon teda skoro až po zem Michaela.😆 😁 😈

:shock: 🙄 Díky......a až skoro po zem ?😳 😉 😃

http://www.burzaminci.sk/ zaujimava mini stranka ... nic pre narocneho citatela😃

Niečo pre naších bubeníkov.😉

Takmer presne rok po mimoriadne úspešnom vystúpení sa do Košíc opäť chystá svetoznámy súbor tradičných japonských bubeníkov Yamato – The Drummers of Japan. Toto nesporne jedinečné zoskupenie hudobníkov sa v metropole východu predstaví 21. februára, opäť v priestoroch Steel Arény.

Skupinu YAMATO založil v roku 1993 Masa Ogawa. Súbor vznikol v Nare, ktorá je považovaná za kolísku japonskej kultúry. V súčasnosti táto formácia sídli v dedine Asuka a s tradičnými japonskými bubnami WADAIKO cestuje už viac ako 10 rokov po celom svete.

Od svojho vzniku uskutočnila spomínaná zostava vyše 1000 predstavení v Ázii, Európe a Amerike, ktoré vzhliadlo cez milión ľudí. Behom tejto veľkolepej dynamickej šou, v ktorej sa bubnovanie mieša s tradičnými japonskými motívmi je použitých niekoľko desiatok originálnych japonských bubnov (vrátane bubna ODAIKO, vyrobeného z ohromného viac ako 400 rokov starého stromu).

Svetové turné formácie YAMATO sa začalo v auguste 1998 na festivale Fringe v Edinburgu, kde za svoje predstavenie obdržali cenu Spirit of Fringe. Po tomto úspechu dostal kolektív bubeníkov mnoho ponúk na vystupovanie a v nasledujúcom roku navštívil Veľkú Britániu, Holandsko, Belgicko, Nemecko a Rakúsko, kde spolu absolvovali až 70 predstavení. Boli tiež pozvaní na festival v Izraeli, pričom v Jeruzaleme predviedli hneď päť vystúpení za sebou. Rok 2001 im priniesol možnosť svetového turné, ktoré trvalo neuveriteľných 11 mesiacov. Odvtedy vždy v januári opúšťajú rodné Japonsko, aby celému svetu predviedli svoju jedinečnú bubnovú šou. Najväčší bubon skupiny váži 400 kilogramov a má priemer 1,7 metra. Ich bubenícka výbava od výmyslu sveta dokáže zaplniť celý kamión.

Posolstvo od YAMATO:

"Bubny existujú od pradávna a ich zvuk vždy spájal ľudí napriek rôznemu veku, náboženstvu, alebo pôvodu, pretože dokázal človeku učarovať. Vždy, keď my - Taiko bubeníci z YAMATO - hráme na naše bubny, dávame do toho srdce i dušu v snahe vytvoriť zvuk, v ktorom sa odráža samotný pulz života. Našim bubnovaním chceme sprostredkovať tlkot srdca - zvučnú podstatu všetkého živého. Behom nášho vystúpenia cítime silu a vášeň tohto rytmu, ktorý sa nachádza v každom kúte sveta, dávajúci silu a odvahu prijať život taký, aký je. Tieto pocity sa snažíme zdieľať s publikom. Naše intenzívne cvičenia nám umožňujú šíriť tento pulz po celom svete, neraz s jemnou prenikavosťou, inokedy s nezmerateľnou silou a vášňou. V okamihu, keď naše bubnovanie splynie s tlkotom sŕdc prítomných divákov, vytvorí vlnu energie, ktorá nám dáva moc a silu bubnovať ďalej..."

Periodizácia stredoveku na Slovensku.

stredovek
roky

Západné Slovensko
Stredné Slovensko
Východné Slovensko

v

r

c

h

o

l

n

ý
1000

1100

1200

1300
integrácia územia do Uhorského kráľovstva
prežívanie starších vzorov (šperk, keramika)

integrácia materiálnej kultúry stredoveku

predrománske a ranorománske pamiatky

U

H

O

R

S

K

É

KRÁĽO

VSTVO
ROMÁNSKE pamiatky

prvý hostia (nemecká kolonizácia), prvé mestské privilégiá

1241-42 T a t á r s k y v p á d

kolonizácia, románsky sloh, prvé ranogotické pamiatky, budovanie hradov, kostolov, mestské privilégiá, budovanie miest, mestské hradby

G O T I C K Ý S L O H

ukončenie mestotvorného procesu, gotické katedrály

1400

neskorý
Ż Ż

NESKORÁ GOTIKA

drevené krídlové oltáre

1526

v č a s n ý ___n o v o v e k

HABSBURGSKÁ MONARCHIA

Doba bronzová na Slovensku

Periodizácia.

Staršia doba bronzová (2 300 - 1600 p.n.l. kalibrované údaje, 1900 - 1500 konvenčné datovanie)

Stredná doba bronzová (1600 / 1500 - 1200 p.n.l.)

Mladšia doba bronzová ( 1200 - 1000 p.n.l.)

Neskorá doba bronzová (1000 - 800)

Prírodné prostredie.

Predmety z mladšej doby bronzovej. Prešov. (Danilák, M. + kol.: Mesto Prešov. Košice. 1988. s. 41)

Doba bronzová charakteristická nástupom kovovej zliatiny, tvrdšej a tým mnohostrannejšie uplatniteľnejšej ako meď, znamená ďalšie posilnenie moci triedy bojovníkov a kovolejárov sídliacej na znovuvztýčených mohutných hradiskách. Zapojenie sa do diaľkového obchodu Baltské more - Stredozemné more, nepopierateľná inšpirácia vývojom v Grécku (mykénska kultúra), kamenná fortifikačná architektúra na hradiskách a urbanistické členenie vnútornej zástavby, to všetko radí karpatskú kotlinu medzi vedúce civilizačné centrá Európy. Zlom na prelome staršej a mladšej doby bronzovej znamená koniec. Expanzívny mohylový ľud prináša skazu, no zároveň sa produkuje viac a širšia paleta bronzov. Mohylové kultúry vyvrcholia počas mladšej doby bronzovej v kultúrach stredodunajských popolnicových polí, bojovníci s kopijou a mečom, v bronzovom pancieri, sa zapájajú do pohybov etník, znamenajúcich príchod Praitalikov do Itálie a Pradórov do Grécka. Tí, čo zostali, v ťažkej dobe rozrušenia ekonomických a kultúrnych väzieb, ukrývajú sa do hradísk, čakajúc na svoj koniec v podobe vpádu východných kočovníkov. Až doba železná znamená znovuvzkriesenie veľkých kultúr neskorej doby bronzovej. Na severe, v dobre chránených horských údoliach, bokom od búrlivých udalostí, sa zatiaľ vytvorí životaschopná kultúra umných remeselníkov a poľnohospodárov, ktorá tu pretrvá skoro tisíc rokov.

Staršia doba bronzová

(2 300 - 1600 p.n.l. kalibrované údaje, 1900 - 1500 konvenčné datovanie)

Doba bronzová vyrastá z obrazu, ktorý vznikol kultúrnym i etnickým prerodom na našom území ku koncu eneolitu. Priamu genézu kultúr staršej doby bronzovej môžeme sledovať predovšetkým z epišnúrových skupín Chlopice - Veselé a Nyírség - Zatín. Z nich vzniknú najstaršie skupiny doby bronzovej: na východe koštianska, na západe nitrianska. Pre obe je charakteristická kovová industria tvaru vŕbového listu, drôtený šperk, ihlice (cyperské, s terčovitou hlavicou), na východe i sibinské náušnice a najstaršie bronzové sekerky v strednej Európe. Miesto cínu sa používa arzén. Druhý sled kultúr predstavuje na západnom Slovensku únětická kultúra, s charakteristickým tvarom únětického poháriku, ale predovšetkým vyspelej bronzovej industrie (sekerky, ihlice, drôtený šperk, čelenky, hrivny). Hurbanovský typ má silné zastúpenie prvkov susedných kultúr hatvanskej a kisapostáckej. Objavuje sa tu dokonca zlatý šperk. Hatvanská kultúra zasahuje zo sev. Maďarska, pochováva na rozdiel od ostatných žiarovo. Pohrebisko wieselburskej kultúry na pravej strane Dunaja prinieslo okrem keramických nálezov i bronzový, zlatý a strieborný šperk, morské mušle a jantár.

Amfora severopanónskej kultúry s inkrustovanou keramikou. Patince. Staršia doba bronzová. (Furmánek V.- Ruttkay, A.- Šiška, S.: Dejiny dávnovekého Slovenska. Bratislava. 1991. s. 66)
Vyvrcholenie staršej doby bronzovej predstavuje dvojica vysoko vyspelých kultúr: na západe maďarovská (súčasť kultúrneho komplexu Maďarovce - Větěřov - Böheimkirchen), na východe otomanská (otomansko - fűzesabonský komplex). Spoločné majú predovšetkým civilizačné rysy: mohutné hradiská tellového charakteru často spevňované kamennými stenami, s hlbokými hrotitými priekopami, náznaky urbanizácie zástavby, až trojpriestorové domy z ubíjanej hliny, ďalší pokrok v metalurgii (okrem šperku (bronzový i zlatý) nástroje, zbrane (sekeromlaty, dýka, mečíky, kopije), ihlice, prvý kosák), doklady obchodu (jantár), štylizované zvieracie plastiky, bochníkovité a antropomorfné idoly, mykénsky motív špirály a koncentrických krúžkov na kostených bočniciach úzd, keramike a šperku. Hospodársky a zrejme aj mocensky závislé obyvateľstvo žilo v nížinných osadách tvoriacich poľnohospodárske zázemie hradísk. Pochovávalo sa kostrovo, skrčene, ženy ľavý bok S - J, muži pravý bok J- S, okrem vydrevených a bohato vybavených hrobov sa nachádzajú aj chudobné, či nerituálne uložení jedinci na sídliskách. Keramika dosahuje vrchol v pestrosti i kvalite, predpokladá sa jej remeselná produkcia. Okrem klasických tvarov sú zastúpené i cedidlá, prenosné piecky pyrauny a kultové nádobky. S kultom možno spojiť kultové jamy na hradiskách a kultovú studňu pri minerálnom prameni v Gánovciach. Najšokujúcejším nálezom z jej útrob je železná časť dýky alebo kosáka. Iný nález železa predstavuje bronzová miska so železným okutím z Veľkej Lomnice.

Železný nožík z gánovskej studne. Amfora otomanskej kultúry. (Novotný, B. - Novotná, M. - Kovalčík, R. M.: Popradská kotlina v dávnej minulosti. Poprad. 1991.)

Záver obdobia bol poznačený neistotou, opevňovaním centrálnych hradísk, narušením stability prenikajúcim expanzívnym mohylovým ľudom s prvkami kultúry Vatya, neskôr rozvrátením veľkých hradísk, likvidáciou vládnucej vrstvy "vojenskej demokracie" a zmenou pohrebného rítu na birituálny. S týmito udalosťami sa spája ukrývanie a kultové ukladanie bronzov do zeme (kosziderský horizont depotov), v ňom už nachádzame tvary charakteristické pre nasledujúce obdobie mohylových kultúr na západe a kultúr popolnicových polí na východe.

Zlatý šperk. Košice- Barca. Otomanská kultúra. (kol.: Ancient Monuments in the Heart od Europe. Praha. 1990. s. 38)

Model kultového vozíka. Nižná Myšľa. Otomanská kultúra. (Olexa, L. - Gašaj D.: Nižná Myšľa v dobe bronzovej. Košice. 1996.)

Stredná doba bronzová

(1600 / 1500 - 1200 p.n.l. )

Genéza mohylových kultúr bola dlho nevyriešenou hádankou. Zdá sa, že mohylové kultúry vyrástli v priestore stredodunajskej mohylovej kultúry - SMK, (na Slovensku rozšírenej na Záhorí a Trnavskej tabuli, t.j. západne od Váhu), pri veľkých sociálnych, vojenských a hospodárskych otrasoch, ktoré privodili zánik starobronzovým hradiskám aj a ich vládcom. Nové "demokradickejšie" spoločenské zriadenie sa zaobyšlo bez mohutných hradísk. Rozmach bronzovej industrie znamenal nielen definitívne víťazstvo bronzu nad kameňom (predovšetkým rozšírenie kosákov, nožov (tzv. falcké) a sekeriek (so schodíkom)), ale aj zavedenie reprezentatívnych typov bodných zbraní: cez prvé prechodné typy od mečíkov k mečom po meče s jazykovitou rukoväťou (BC1), rozšírenie hrotov šípov, dýk, hrotov kopijí, bojových sekeriek a dvojramenných mlatov. Keramika získava charakteristický dvojkónický tvar s vyťahovaným ústím a výzdobou podkovovitými ryhami. Zo Zohora pochádza keramický depot. Karpatská mohylová kultúra východne od Váhu predstavuje variant mohylovej kultúry na hranici s východnejšími kultúrami nemohylovými - Pilinskou a Suciu de Sus, vyratajúcich na podklade vyspelej otomanskej kultúry, od ktorých preberá mnohé vzory. Preto jej keramika dosahuje veľkú tvarovú i výzdobnú variabilitu. Bronzová industria je rovnaká ako v SMK, no tiež preberá i tvary pilinských výrobkov. Ku koncu sa začínajú používať britvy. Celé obdobie končí prechodným horizontom Blučina - Kopčany. Mohyly, kde, ako vyzerajú...

Na východe sa po zánikovom horizonte hradísk vytvorí kultúra odlišná, predstihujúca vývoj na západe. Tu už od stupňa BB1 vznikajú kultúry popolnicových polí: na východoslovenskej nížine to je kultúra Suciu de Sus, kde z lokality Raškovce pochádza unikátna popolnica s figurálnou výzdobou: vozom s urnou ťahaným koňmi. Na ostatnom území je to Pilinská kultúra. Tá sídlila i v Slovenskom rudohorí bohatom na meď i zlato a svojimi kovovými produktami zásobovala okolité kultúry. Sama však do svojích výhradne žiarových hrobov, niekedy prikrytých mohylkou, vkladala iba malé napodobneniny: sekerky, ihlice, diadémy, šperky, meče, nože, dvojramenné mlaty. Keramika je pestrá, časté sú i kovové depoty, obsahujúce šalgotariánske kruhy, diadémy, veľké terčovité ihlice typu Gemer, sekerky, kosáku, dýky i dvojramenné mlaty. V závere kultúry (BD) sa znovuopevňujú hradiská.

Na severe sa pod vplyvom mohylových kultúr sformovala slovenská skupina rozsiahleho komlexu lužickej kultúry, dnes označovanej ako lužický kultúrny komplex. Charakterizuje ho predovšetkým žiarové pochovávanie, budovanie hradísk - centier remesla, obchodu a kultu a charakteristický prejav v materiálnej kultúre. Najstarším náleziskom vznikajúcej lužickej kultúry je pohrebisko v Martine (BC1). V závere strednej doby bronzovej je slovenská skupina lužického kultúrneho komplexu sformovaná.

Mladšia a neskorá doba bronzová

( 1200 - 800 p.n.l. )

Posilňovanie moci vrstvy bojovníkov vyzbrojených bronzovými zbraňami vedie k vzniku vojenskej demokracie a zrejme i dvojetnických spoločenstiev, keď výbojná čakanská kultúra, známa z bohato vybavených kniežacích mohýl, ovláda okrajové územia okolitých kultúr: pozdĺž rieky Nitry lužické, velatické (okolie Neziderského jazera) a pilinskej (predpokladá sa "ochranný" pomer vyplácaný pilinskými bronzami). Keramika čakanskej kultúry je charakteristická dobrým vypálením a hranením napodobňujúcim kovový materiál. Nížinné sídliská mohli byť i obohnané hrotitou priekopou (Ipeľský Sokolec). Najznámešie mohylníky sú v Čake, Kolte (počas nanášania plášťov obety ľudí), Veľkých Ripňanoch, Dedinke. Deinky, hrob II. obsahoval vedľajší ženský hrob mladej (18 r.) kňažky (slnečného?) kultu: Br. čelenka, Br. šperk, 4 ihlice, spona, na hrude mliečny opál, keramická súprava na pitie, v rukách šidlo a ihlica - právom bola táto dievčina zaradená medzi 11 najvýznamnejších ženských postáv 13. stor. p.n.l. - k manželke Ramzesa II, veľkoknažke Debore, chetitskej kráľovne Puduhepe a čínskej princezny FU HAB (Pu Habi). Na prelome stupňov BD/HA1 sa bojovnícka elita zapojila do prvej vlny veľkého sťahovania národov, s ktorým suvisí príchod Dórov do Grécka. Zvyšky obyvateľstva boli čoskoro asimilované Velatiskou kultúrou.

Typické nádoby čakanskej kultúry. Mohyla v Dedinke.(Furmánek V.- Ruttkay, A.- Šiška, S.: Dejiny dávnovekého Slovenska. Bratislava. 1991. s. 47)
Velatická kultúra hraničila s kultúrou čakanskou na rieke Váh, len v oblasti Piešťan sa presúva i na ľavú stranu (hradisko Ducové) a reprezentuje tlak na lužické obyvateľstvo (vrámci dvojetnického spoločenstva). Iné významné hradiská boli Pohanská nad Plaveckým Podhradím a Devín, stavby boli kolové max. 2-priestorové, niekedy vo forme megaronu. Radové obyvateľstvo pochovávalo na popolnicových pohrebiskách (Chotín, Devínska Nová Ves, Zohor) Najreprezentatívnejší celok predstavuje bohatá kniežacia mohyla v lužickom prostredí (Očkov, okres Piešťany) reprezentujúca moc velatických kniežat nad okolitým podrobeným lužickým obyvateľstvom. Kniežacia hrobka bola vykradnutá, i tak sa našlo 100 nádob, pozlátené miska, doklady postroja, meča, noža, hrotu oštepu a zlatého drôtu (zvyšky brokátu?). Kompletná výbava podľa autora výskumu pozostávala z prilby, holenných chráničov, hrudného panciera, štítu, meča, kopije a zlatej urny. Na prelome stupňov HA1/HA2 sa kniežatá velatickej kultúry zapájajú do druhej vlny sťahovania národov (Praitalici?), chudobný prejav následujúceho obdobia je základom mladšej fázy stredodunajských popolnicových polí - podolskej kultúry.

Na začiatku vývoja podolskej kultúry môžeme sledovať dožívanie a upadanie starších keramických vzorov, bronzov je málo, predpokladá sa vyčerpanie baní v Alpách. Situácia sa obracia a lužická kultúra postupuje pozdĺž Malých Karpát so severu na juh, oslabený kultúrnym a hospodárskym úpadkom, ku koncu doby bronzovej aj vpádmi kočovních etník z východu (Kimmerovia). Obyvateľstvo si buduje refúgiá (Marianka) a prežíva na niekoľkých starších hradiskách (Pohanská, Devín). Konca doby bronzovej (HB3) sa dožívajú len tri lokality: Devín, Ivánka a chudobné popolnicové pohrebisko Chotín.

Váza gávskej kultúry. Košice - Barca. (Furmánek V.- Ruttkay, A.- Šiška, S.: Dejiny dávnovekého Slovenska. Bratislava. 1991. s. 48)
Na východe zatiaľ došlo k zmene kultúrneho obrazu: v čase etnických posunov čakanskej kultúry (BD/HA1) zaberá územie kultúry Suciu de Sus a východné územia pilinskej kultúry gávska (mega)kultúra. Jej vývoj pokračuje i počas neskorej doby bronzovej. Buduje mohutné hradiská - centrá kovovýroby, vojenskej a náboženskej moci (Lysá Stráž, Nižný Tvarožec, Šarišské Sokolovce, Obišovce). Bronzové výrobky zahŕňali šperk, zbrane, panciere, prilby, súpravy na pitie, nádoby. Z Obišoviec pochádza unikátny nález dvoch bronzových kolies so 4 spicami. Záverečný horizont (HB3) predstavuje hradisko a pohrebisko na Somotorskej hore. Zo záveru doby bronzovej poznáme viacero železných predmetov (nože), znalosť kovovýroby sa však nerozšírila. Koniec doby bronzovej naznačuje príklon obyvateľstva (Pratráci? al. Agathyrsovia?) k príklonu ku (polo)kočovnému spôsobu života, čo by nevylučovalo trácko - kimmérske spolužitie.

Na juhu stredného Slovenska sa na zmenšenom území pilinskej kultúry od prelomu HA1/HA2 rozvíjala kultúra Kyjatická, žjúca zo spracovania bronzu (nádoby, šperk ružicového slohu) na hradiskách (Lysec, Maginhrad, Pohanský vrch pri Horných Plachtinciach, Včelince) a z malých poľnohospodárskych osád. Takáto osada z priliehajúcim žiarovým pohrebiskom bola preskúmaná AÚ SAV v Radzovciach. Zaujímavé je využívanie jaskýň (Majda - Hraškova, Sokolia, Jasovská, Silická ľadnica), zrejme skôr na kultové, ako obytné účely. Pre územie kyjatickej kultúry bol uskotočnený aj výpočet predpokladaného počtu obyvateľov - pre odbobie rozkvetu je to približne 60 000 ľudí. V závere obdobia (HA3) sa oblasť pilinskej kultúry vyľudňuje, časť severnejších oblastí zaujme lužická kultúra a ostatné zostávajú neosídlené.

Sever Slovenska pokračuje v príklone k mimokarpatskému vývoju ako súčasť lužického kultúrneho komplexu. Počas stupňa BD bol lužický ľud vystavený silnému tlaku expanzívnych kultúr stredodunajských popolnicových polí (Velatickej a Čakanskej) ako potlačovaná zložka vrámci dvojetnickej štruktúry spoločenstva. Odozvou kniežacích mohýl juhozápadného Slovenska je mohylové pochovávanie na severe (Mikušovce), trvajúce iba počas stupňa BD. Neskôr už ostávajú iba ploché žiarové pohrebiská, sprvu urnové, niekedy prekryté platňou, často s urnou s otvorom pre dušu, mladšie sí jednoduchšie, jamkové. Remeselnú zručnosť dokazujú rôznorodé bronzové výrobky (šperk ružicového slohu, zbane, prilby, šálky, kotlíky, súčasti voza). Exportovali sa trojrebrové meče liptovského typu (nachádzané od Porýnia po Juhosláviu). Hradiská boli často zosilňované kamennými prvkami defenzívnej architektúry (Tupá Skala, Prašník, Vítkovce, Kostoľany pod Tríbečom). Remeselno - výrobný charakter mala osada Pobedim, v oblasti styku s velatickou kultúrou. Stupňom HB začína vývoj sliezkej skupiny lužického kultúrneho komplexu, počas ktorého dochádza k posunu na juh pozdĺž hrebeňov horským masívov, lužické prvky nachádzame na keramike produkovanej podolským ľudom. V dobe železnej (HC) dochádza k spätnému pohybu smerom na sever, z tejto fázy nazývanej Plátěneckým stupňom poznáme len málo pamiatok. Až počas stupňa HD2 dochádza k opätovnému rozkvetu viazanému na mikroregión Oravy. Na hradiskách (Tupá Skala, Istebné - Hrádok) stavaných za pomoci kameňa, s náznakmi vnútornej urbanizácie a žijúcich z remeselnej produkcie (množstvo bronzových a železných depotov) a chovu ovcí (štylizované hlinené figúrky) žil ľud oravskej skupiny lužického kultúrneho komplexu. Pochovával na bohatých žiarových pohrebiskách (Dolný Kubín, Vyšný Kubín, Oravský Podzámok).

Kultová maska z tvárovej časti ľudskej lebky. Majda Hraškova jaskyňa. Silica. Lužická kultúra. Neskorá doba bronzová. (Furmánek V.- Ruttkay, A.- Šiška, S.: Dejiny dávnovekého Slovenska. Bratislava. 1991. s. 70)